Redakcia MotoRoute, 15.1.2018
Žiaden plán je dobrý plán - cesta juhovýchodnou Áziou
5.789 kilometrov na endurách naprieč juhovýchodnou Áziou. Čaká nás Thajsko, Laos a Kambodža.
Čo budeme robiť, keď sa proste niečo prihodí? Keď sa rozhodneme cestu jednoducho nenaplánovať? Čo ak náš plán, je nemať žiaden plán?
Opäť je to tu! Každodenný kolobeh nás vyčerpáva. Musíme ísť niekam preč, skrátka dobiť baterky. Najlepšie je ísť niekde, kde sme ešte neboli. Keďže sme obidvaja toho už veľa precestovali, nájsť vhodnú lokalitu nie je až také jednoduché.
Herbertova bilancia po 30 rokoch jazdenia na dvoch kolesách: 750 000 km krížom krážom po svete s uprednostňovaním Afriky. Krízu stredného veku som si prežil v ranných dvadsiatich rokoch. Vyzeralo to tak, že som si urobil vodičák na motorku, dal výpoveď v práci, zbalil stan a vyrazil som na šesť rokov dlhú cestu zameranú na hľadanie zmyslu života. To mi umožnilo zájsť hádam až na koniec sveta. Najradšej veru cestujem po šotolinových cestách. Zainteresovaní to volajú terapia motorkou.
Po prejdení 200 000 kilometrov som sa naučili tri nádherné veci
1. Aj keď sa niečo javí ako nemožné (ťažký technický problém v púšti a nikde žiadny vhodný náhradný diel), nájde sa riešenie. Často príde nečakane, trebárs vo forme nápomocného okoloidúceho, ktorý sa vynorí odnikiaľ a náhodou má ten správny kľúč pri sebe.
2. Objavil som niečo dlho zabudnuté, moju intuíciu.
3. Naučil som sa vyžiť z veľmi mála. Že môj pozemský majetok sa zmestí do dvoch hliníkových kufrov, to bol oslobodzujúci pocit! Sľúbil som si, že po mojom návrate už nikdy nebudem skladovať toľko harabúrd, ktoré by ma iba spomaľovali zakaždým, keď by som chcel opäť niekam vyraziť.
Aby sme si rozumeli, nemať plán neznamená vydať sa na cestu bezhlavo. Niektoré záchytné body sú jasne stanovené. Časový rámec 4 týždne a naše deti sú u priateľov v dobrých rukách. Cesta v osvedčenom štýle s endurom, stanom a kamerou.
Na stole sa pred nami krúti glóbus a... ostáva stáť na juhovýchodnej Ázii. Kolečko cez Thajsko, Laos a Kambodžu? Alebo snáď ešte aj cez Vietnam?
Motorky BMW F800GS s veľkou prídavnou nádržou a s 0 km na tachometri, spolu s BMW R1200GS Adventure sa vylodia v Bangkoku. No my sme ešte stále doma pri balení. Je to ako vždy stresujúce. Čo všetko zabudneme tentoraz? Ešteže nám práve včas poštár priniesol balíček s mapami, cestovnými sprievodcami a zväzkami obrázkov. O 12 hodín neskôr, keď som sa prečítala cez polovicu kníh, našla som nie celkom bezvýznamnú informáciu, že v Thajsku sa jazdí vľavo! Rozhodujeme sa, či si zajazdiť medzi bielymi piesočnatými plážami na juhu alebo v horách na severozápade krajiny.
Na rovnakej vlnovej dĺžke
Je dobré mať priateľov. Obzvlášť takých, ktorí jazdia na motorke a vedia čítať vaše myšlienky. Jedným z takýchto priateľov je Peera. Na svojom BMW R1150GS Adventure navštívil rodný Thai Laos, Čínu, Kambodžu a Vietnam. Na domácej pôde pozná každú vedľajšiu uličku.
Na letisku v Bangkoku sa na nás usmieva zlatý Buddha. Cítiť, že sú 4 hodiny ráno. To nám už ale kýva kamarát Peera. Zaregistroval kruhy pod očami a okamžite kontroluje naliehavosť situácie. Stredne ťažký prípad časového posunu. Protiliek tri dvojité espressa, ktoré nám servíruje na striebornom tanieri.
Pre Peera je vecou cti pomôcť Herbertovi a Ramone. Pohostinstvu sa v Thajsku pripisuje veľký význam. Peera robí všetko, aby sme sa v jeho krajine cítili dobre. Preto si bez okolkov kvôli nám vzal týždeň dovolenky. Na colnici sa stal tlmočníkom, v meste sprievodcom, predstavil nás svojim priateľom z BMW klubu, pomáhal nám pri plánovaní cesty. Na svojom BMW R1150GS Adventure nás vedie cez hektickú mestskú premávku po horúcom asfalte na sever. Náš cieľ je nočný trh v Ayutthayae.
Jedálne sú v Ázii na každom rohu. Prečo by sme si vlastne mali variť sami? To si hovorí veľa obyvateľov Thajska, preto zbalia svoju rodinu na moped a idú do najbližšieho stravovacieho zariadenia.
Avšak mierne bolenie hlavy mi spôsobuje obraz proteinového občerstvenia, ktoré som videla v knihe. Vyprážaný hmyz ako šváby, vodné chrobáky a larvy alebo čierne chlpaté pavúky a grilované hady.
Pred nami sa parí z obrovských ryžových misí. Plamene stúpajú z woku. Vôňa, smiech, život. Výber vo vitrínach je obrovský. Čerstvá zelenina, exotické ovocie, žaby z ryžových polí stiahnuté z kože, ryby a pre nezainteresovaných bližšie nedefinovateľné vnútornosti.
Dobrá správa. Sme vegetariáni! Aby sme mohli komunikovať s kuchárkou, vyťahujeme z tašky papier, ktorý nám Peera pripravil. V thajčine a angličtine tam stojí:
Som vegetarián.
Nejem žiadne mäso okrem vajíčok alebo mlieka.
Prosím, pripravte mi jedlo.
A prosím, informujte ma o cene vopred.
Ďakujem
Kuchárka ho číta prvýkrát, druhýkrát a hovorí: „Áno, to môžem.“
Zmena stavu
Charakteristickým znakom krajiny sú vysoké, zlaté Chedis (budhistické chrámy), ktoré sú po celej krajine a týčia sa až k nebesiam.
94 percent obyvateľov Thajska praktizuje Thérevádu (jedna zo škôl budhizmu). Najstaršia školská tradícia učí systém pozostávajúci z 26 stupňov. Cieľom je dosiahnuť stav Nirvány, pokoja, vnútorného mieru. Preto je potrebné sa prebudiť, naučiť sa nechať veci ísť a uvedomiť si, že všetky veci sú pominuteľné. V budhizme duša nie je večná.
Nirvána nie je žiadne miesto, žiadny raj, žiadny nový začiatok v inej sfére. Nirvána je koniec, zmena stavu. Je to sloboda od strachu mysle a chcenia. Žiadne ego, žiadna chamtivosť, žiadne viazanie sa na ľudské cítenie ako nešťastie, šťastie a spokojnosť. Kto dosiahne najvyššie šťastie poruší cyklus utrpenia a znovuzrodenia. To môže dosiahnuť každý už v tomto živote. Ak je človek mentálne a spirituálne ďaleko, ale nie blízko smrti. Meditácia je kľúč. Otvára srdce. Zaostruje myseľ. Predtým, ako sa muži oženia a začnú myslieť na deti, žijú určitý čas abstinujúco v kláštoroch, aby sa dostali ďaleko od svetských podnetov a sústredili sa na svoje vnútorné hodnoty.
Raz sme videli stovky mníchov v žiariacich oranžových rúchach, ktorí precvičovali meditáciu v chôdzi. Herbert podľahol pokušeniu urobiť si fotku „mních s motorkou“, vstal, vytiahol fotoaparát z tankvaku a otočil sa. Predsa len mních bol rýchlejší a už mal prst na spúšti. Herbert pozeral priamo do objektívu malého fotoaparátu. Aj mních chcel mať foto „faranga (cudzinec so svetlou pleťou) s motorkou“
Pred a za kulisami
Barma nie je ďaleko. Obklopené ryžovými a bavlníkovými poliami leží mestečko Mae Sot. Za údajnou idylkou sa skrýva hraničné mesto s obrazom zločinca. Pašovanie zbraní, drog, drahokamov a teakového dreva vzrastá, čierny trh prekvitá.
Mae Sot je prvé záchytné miesto pre nelegálnych prisťahovalcov z Barmy. Z dvoch miliónov Barmčanov, ktorí pre brutálnu vojenskú juntu utiekli do Thajska, pracuje 80 000 v niektorej z 200 textilných fabrík v meste. Často bez dokladov. Šanca dostať zodpovedajúcu mzdu je skrátka nulová (zákonom predpísaná mzda je minimálne 135 bahtov, čo sú približne 3 €). Nádej na lepší, dôstojnejší život praskne ako bublina. Kto sa bráni proti nespravodlivosti, pridá sa ku strane. K tomu nepotrebuje viac ako dve pneumatiky a liter benzínu. Zákazníkmi sú bezohľadní majitelia tovární a priekupníci. Polícia vždy prižmúri oko. Kto nemá prácu, rabuje na skládkach.
Do Barmy sme chceli ísť cez „most priateľstva“, ale colníčka nebola prívetivá. „Pešo áno, s motocyklom nie“, znie rozsudok.
O našej situácii sa rozprávame pri vychladenom kokosovom mlieku. Takže ďalej do hôr, vždy pozdĺž hranice. Ale predsa len, predtým si chcem urobiť aspoň jednu foto z mosta. Pri hľadaní vhodného miesta, sa náhodou pozriem za kulisy čistých stánkov a ostávam šokovaná.
Koryto rieky je posiate odpadkami a pri rieke stoja chaty poplátané zo starých plastových vrecúšok. Pred jednou takou chatou sedí muž na deravom matraci s miskou ryže. Vo vetre veje bielizeň a hrnce sa váľajú v prachu. Neďaleko sa deti hrajú so sfúknutou loptou. Aj tento bezútešný život s krysami vyzerá stále lepšie ako nechať sa zabiť v džungli Barmy.
Keď sa ma niekto opýta, či nechcem kúpiť drogy, viem, že je čas ísť. Mae Sot mizne v spätnom zrkadle.
Po troch dňoch je zo mňa cítiť durian zo všetkých pórov
Popri ceste leží množstvo podivných zelených pichľavých plodov. Tie som už predsa raz videla!
Predavačka ma poučuje, že to nie je venuša, ale kráľovná ovocia. Vraj veľmi výživné a chutné, tak si dám jeden kúsok.
Vôňa nie je iba prenikavá, ale aj neznesiteľná. Nemôžem to prirovnať k ničomu, čo mi kedy udrelo do nosa. Dúfame, že to nechutí tak, ako to vonia! Rýchlo si vkladám bielu lepkavú dužinu do úst. Som na seba hrdá, že som pri tom neomdlela. Ako sa tak na nás díva predavačka, celá sa trasie od smiechu. Herbert rázne odmietne mávnutím ruky, keď vidí, že chcem zvyšok zapáchajúceho ovocia zabaliť do kufra.
Pár kilometrov neskôr je môj žalúdok v plameňoch. Musím si odgrgnúť a som len rada, že nemám integrálnu prilbu.
Ľudská zoo
V blízkosti Mae Hong Son sa nachádza úplne iné miesto. Barmský utečenecký tábor, ľudská zoo. Tu žijú ojedinelé a veľmi fotogenické exempláre dlhokrkých žien, ktoré medzi ramenami a ušami nosia desiatky kíl mosadze.
Podľa tradície sa dievčatá začínajú zdobiť mosadzou okolo krku, keď dovŕšia štvrtý rok života. Potom každý rok k tomu pribudne nová váha. Priebehom času tlačia ramená a celý skelet nadol. Krk sa opäť predĺži o ďalší neprirodzený kúsok, aby bol viac podobný labuti a tým pádom aj krajší. Žiadne týranie, ale ideál krásy.
Denne prúdia do dediny plne naložené autobusy kamerami ovešaných turistov. Vstupné je 250 bahtov (6 EUR) a smie sa zízať, dotýkať a cvakať. Vyzerá to tak, akoby si dlhokrké ženy samé zariadili, aby sa stali atrakciou. Ale predsa len, kto vie, ako to vyzerá v ich vnútri?
„Hlavná cesta“ je kľukatá cesta z hliny, ktorá je v čase dažďov zaplavená po členky. Pred jednoduchými bambusovými chatrčami sedia ženy a tkajú. Elektrina tu nie je zámerne, aby kareni boli na trhu uvádzaní ako primitívny národ. Za účelom vyššieho zisku, samozrejme.
Keď obchod s turistami beží dobre, dostane každá žena nosiaca kruhy 1 500 bahtov. Deti a muži nedostávajú nič. Z týchto prepočítaných 37 € musia vyžiť všetci obyvatelia dediny. V čase dažďa od apríla, keď sa sem nedostane žiadny turista, nedostávajú nič.
Na protest odložia niektoré ženy s mosadznou špirálou aj kúsok svojej indentity. Nový Zéland im ponúkol emigráciu, ale Thajčania túto cestu odmietli. Bolo povedané, že s prisťahovaním sa do umelej turistickej dediny stratili svoj status prisťahovalcov. Je pravým dôvodom tohto výmyslu, že sa Thajsko nechce vzdať svojich príjmov?
Na návrat do ich rodnej vlasti Barmy môžu pomyslieť najskôr vtedy, ak opäť nastane mier. Ale to môže trvať dlho.
Vezmi to modro sfarbenou cestou
Zlatý trojuholník. Ten názov znie záhadne a nebezpečne. Niekoľko sto štvorcových kilometrov veľký priestor v pohraničnej oblasti medzi Thajskom, Laosom a Barmou produkuje tri štvrtiny ópia na svetovom trhu.
Tu sa stretávame s Mekongom po prvý krát. Dobrodružným trajektom sa plavíme do Laosu, do úplne iného sveta.
Pred nami leží 700 kilometrov zákrut cez hory až do hlavného mesta Vientiane. Každý večer zostupujeme z motoriek so závratom.
Práve sme na ceste niekde medzi Vieng Phouka a Loung Namtha. Deravý asfalt sa strieda so štrkom. Úplne nás prekvapili traja malajčania s príslušenstvom od Touratechu cestujúci na BMW HP2, 1150-tke a 1200-ke Adventure, ktorí nám prichádzali v ústrety. Ostávame ohromení a zisťujeme, že je najvyšší čas na benzínový rozhovor. Obzvlášť sa zaujímajú o naše BMW R1200GS s novým motorom s dvoma vačkovými hriadeľmi.
„Toto je prvý krát čo skúšame off-road. Je to dobrá skúsenosť.“
„Môžeš mi na mojej mape ukázať zopár dobrých štrkových ciest?“, pýtam sa.
„Vezmi to cez modro sfarbenú cestu od Nong Khiao do Luang Prabang. Je to celkom zlá cesta a pomerne strmá. Volajú ju poľná cesta.“
Všetko by bolo v poriadku, ale pokiaľ sa nemýlim, modrá čiara na mapách zvykne značiť rieku.
Keďže si chceme naše kufre cestou nechať pomaľovať od zaujímavých ľudí, máme pri sebe balíček farbičiek. „Šťastnú cestu“ stojí na hliníkovom plechu, keď odchádzame opačnými smermi.
Kde rastie káva
V Pakse nám pred našim ďalším cieľom Bolavenplateau padne vhod tradičná káva Lao. Na úrodnej náhornej plošine so zelenými lesmi, banánovníkmi, mango stromami a vodopádmi narastá export tovarov. Na okrajoch ulíc sú rozmiestnené biele a červené kávové zrná sušiace sa na bambusových podložkách.
Červené hlinené cesty, po ktorých práve jazdíme, nám GPS už istý čas neukazuje. Sem tam prechádzame cez zopár bambusových chatrčí postavených na koloch. Ich jediné spojenie s okolitým svetom ukazujú sporadické satelitné paraboly. Ktorá z mnohých ciest nás privedie späť do civilizácie nevieme. Na križovatke teda nasledujeme smer tunajších obyvateľov.
Piesočná cesta končí pri rieke. V Laose je zvykom kúpať sa hromadne všade, kde je dostatok vody a špinavé prádlo vziať samozrejme so sebou. Jediná možnosť ako sa dostať na druhý breh je zatiahnuť za plyn a prejsť priamo cez ich veľkú vaňu na kúpanie.
O 18:00 je tma ako vo vreci. Náš stan sme postavili vo výške 1100 metrov nad morom na kávovej plantáži. V týchto čínskych lacných spacákoch je ozaj čerstvo. Áno, čítate správne! Vyrobené v Číne, každý za 10 euro, komfortnosť 20°C s varovaním pred použitím nechajte bezpodmienečne vetrať dva dni.
Ako len mohlo dôjsť k tomuto faux pas? Už v Ayutthayai Herbert vyhlásil, že omylom zabalil detské spacáky. Naši chlapci majú jeden a dva roky, takže ich spacie vaky by sme mohli tak prinajlepšom použiť ako ohrievače nôh. Museli sme teda prehľadávať regály jedného veľkého obchodného centra, aby sme zohnali to najlepšie a najdrahšie čo mali.
Ďalšie ráno. Je to komický pocit prebudiť sa s neskrotnou túžbou po káve, keď sme obklopení kávovníkmi, ale žiaden nie je možné použiť. Naša cesta smeruje opäť do Pakse.
Najradšej z fľaše Coly
S mojou 19 litrovou prídavnou nádržou viem dôjsť pomerne ďaleko. Keď musím po 800 km opäť tankovať, tak najradšej z fľaše Coly. Malé množstvo benzínu je za prepočítaných 60 centov za liter všade na okrajoch cesty.
Herbert preferuje veľké sudy s ručným čerpadlom. Zatiaľ čo v Thajsku sa predáva benzín 95-ka v Laose sa oktánové číslo proste nedá bližšie definovať. Kvalita je buď zlá alebo úplne hrozná. Aby ste náhodou nenatankovali naftu, odporúča sa pred tankovaní ovoňať kvapalinu v nádobe.
V Kambodži
Po veľkom dúšku piva a hlasnom odgrgnutí nemá karanténny pracovník nič lepšie na práci, než nám strčiť teplomer do úst a odmerať teplotu. „Vitajte v Kambodži“ píše na môj kufor predtým, než nám zasvieti zelené svetlo pre vstup.
Pozdĺž rieky Mekong ide promenáda. Jednoduché bambusové chatrče na stĺpoch trónia vo vode. Medzi mangami a banánovníkmi to berieme priamo cez obývačky ľudí, ktorých život sa odohráva na piesočnatej pretekárskej dráhe. Byvolie káry, voľne pobehujúce psy a sliepky, malé mopedy ťahajúce beznádejne preťažené prívesy s kokosovými orechmi, zelenými banánmi a dreveným uhlím.
Cesta do Siem Reap vedie cez zelené ryžové polia, medzi ktorými sa vodné byvoly pasú alebo leňošia v bahne.
Chrám v pralese v zajatí figy
Keďže motorky nie sú v Angorskom archeologickom parku dovolené, ostávame tu na jeden deň, aby sme si mohli pozrieť ruiny.
Mohutná strecha z listov sa mení na zvukové pole, ktoré prijíma a zosilňuje hlas miliónov ohlušujúcich cikád.
Mystický a chátrajúci Ta Phrom leží v džungli. Kedysi dávno nechal vták upadnúť pár semiačok figy na strechu chrámu. Postupne korene rástli do zeme a uchytili sa. Odvtedy je príroda stavebníkom. Z malých stromčekov sa stali obrovské figovníky, ktoré svojimi obrovskými koreňmi roztrhali múry a pevne ich obkolesili.
Akiho Raov sen
„Pozri sa, čo tu leží!“, hovorí nejaký chlapec svojmu kamarátovi. Keď spomínanú vec zodvihne zo zeme, je už neskoro. Po oslepujúcom záblesku a ohlušujúcom tresku je okolo neho všetko čierne. Už sa nikdy neprebudí...
Je jedným z mnohých detí, ktoré boli zabité alebo zmrzačené mínou v Kambodži. Stáva sa to pri hraní, zbieraní dreva, práci na poli alebo keď idú do pralesa hľadať stratenú kravu. Od roku 1975 bolo na celom svete milión ľudí roztrhaných na kusy mínami. Medzi vojakmi a civilistami sa nerobia rozdiely. De facto 80% sú nevinní civilisti. To nie je nič zanedbateľné.
Míny boli a sú vynájdené, ďalej rozvíjané, produkované, vyvážané a cielene nasadzované. Ich cena je nízka, výroba jednoduchá a ukladajú sa vo veľkých množstvách. Hoci je od roku 1999 rozvoj a nasadzovanie protipechotných mín zakázané, veľa štátov investuje závratné sumy, aby vojnové míny zdokonaľovali, samozrejme, pre ešte väčší profit.
Vezmime si motýliu mínu. Je jednou z 300 rôznych typov protipechotných mín, mín rôznych foriem a farieb, ktoré priťahujú deti, aby si ich vzali ako hračku. Je to jednoducho choré.
M-kill míny „iba“ zrania alebo zmrzačia, čo má „výhodu“, že zranený vojak nepriateľa dlhšie vydrží a je pre armádu väčšou príťažou ako keby bol mŕtvy.
Je tu však niekto, kto po divokej vojne v Kambodži o mínach informoval, volá sa Aki Ra.
Po tom, čo Červení Kméri zabili jeho rodičov, bol päťročný Aki Ra „vychovaný“ v ich tábore v džungli. Ako prvé sa naučil prežiť. Vymývanie mozgov, brutalita, zbrane a hlad boli preňho normálne. Keď mal 10 rokov, dali mu Červení Kméri jeho prvý Kalašnikov. Naučil sa zabíjať a ukladať míny. V štrnástich rokoch zmenil stranu a bojoval ako detský vojak pre doterajšieho nepriateľa. Meno armády sa síce zmenilo, ale brutalita a útrapy ostali rovnaké. V 1989-tom sa Vietnamci stiahli z Kambodže. Jediné, čo Aki Ra poznal, bola vojna. Pridal sa ku kambodžskej armáde a bojoval proti Červeným Kmérom. Potom odrazu nastal mier. Tri roky čistil mínové polia pre OSN. Aki Ra nemal nikdy skutočnú rodinu, detstvo alebo vzdelanie.
Najskôr ukladal míny, aby zabíjal, dnes ich odstraňoval, aby zachraňoval životy. Sám, bez detektora kovov, vybavený iba nožom alebo konárom, šiel do pralesa a robil si svoju prácu. Medzitým mu ľudia začali dôverovať. Skandovali jeho meno, keď odkryli nejakú mínu. One-Man-Show bez koncesií. Rýchlo a zadarmo. Množstvo vojnových pamiatok, ktoré nazbieral v priebehu rokov, ho priviedli k myšlienke založiť múzeum mín. Malo by prebudiť kompetentných, pretože ten horor ešte nie je navždy preč. Iba v Kambodži ešte stále leží milión skrytých mín.
Aki Ra je vizionár. „Keď budeme pokračovať ďalej ako doteraz, potrvá 50 až 100 rokov, kým bude Kambodža bez mín. Ak budem môcť ukázať ľuďom ako sa zneškodňujú mojím spôsobom rýchlo, jednoducho a za málo peňazí, potom by to tu bolo vyčistené od troch do piatich rokov.“
Deti, siroty alebo obete mín alebo oboje, žijú v tábore u Akiho Ra. Chce, aby mali ešte jednu šancu na život.
Jeho snom je zväčšovať tábor a múzeum, pomáhať viacerým ľuďom, postaviť školu, nemocnicu a dedinu pre seniorov.
Múzeum mín Akiho Ra je malá vízia utópie, svet, v ktorom je miesto pre každého, pre starých, mladých, zbavených práv a zmrzačených, svet bez mín.
Naspäť do Thajska
Peera čaká na hranici a má s nami nejaké plány.
Prvým bodom programu je zjesť čerstvo vyprážané kobylky a chrobáky z woku na ulici. Peera nemá žiadny problém s tým, že sa chceme koncentrovať na fotografovanie po tom, čo sme mu vysvetlili, že aj hmyz sú zvieratá a teda tabu pre nás bylinožravcov.
Bodom programu číslo dva je Bat Cave. Nedá sa to iba vidieť, ale musí sa to aj cítiť. Za súmraku vyletúva z jaskyne 600 miliónov hladných netopierov. V nekonečnom roji lietajú po oblohe. Ako náhle prišli, tak sú opäť preč. Za úsvitu sa vrátia k režimu spánku.
Číslom tri je tradičné a štýlové prenocovanie v nejakej thajskej rodine v drevenom dome.
A na záver Bintabat. V minulosti sa na malých lodiach plavili po rieke mnísi. Ako každé ráno, naša hostiteľka pripravuje jedlo a kvety. Uloží ich na bambusové rohože na móle. Jeden mních sa pridá. Usmeje sa na mňa a ja ako kľačím, pozdravím ho pozdravom wai (tradičný thajský pozdrav) a odovzdám mu náš dar. Zaželá mi všetko dobré a pádluje ďalej. Usmejem sa...
Text: Ramona Schwarz
Foto: Ramona Schwarz, Herbert Schwarz
Preklad: Ivana Račkovská