TOURATECH SLOVAKIA, 21.11.2017
Dobrodružstvo známe už tisícky rokov
Ešte v časoch pred naším letopočtom táto cesta spájala Čínu s Rímskou ríšou. Karavány s množstvom tovaru boli vtedy jej neoddeliteľnou súčasťou. Dnes je to už ináč, svet sa „zmenšil“, ale Hodvábna cesta stále láka dobrodruhov, ktorí chcú okúsiť jej čarovnú atmosféru.
Historická cesta naprieč Euráziou do Číny je lákadlom aj pre skupinu 20 jazdcov na motocykloch pod vedením skúseného cestovateľa menom Helge Pedersen. Problémy sa ukazovali ešte pred samotnou cestou. Účastníci expedície boli z rôznych kútov sveta a tak organizácia prebiehala prevažne online. Najväčším otáznikom však bol prejazd cez Irán. Každý mesiac sa totiž situácia v tomto perzskom štáte menila. Správy zo sveta hlásili rôzne nukleárne hrozby, sankcie, rukojemnícke drámy a tak podobne. Nie príliš ružová vyhliadka na návštevu Iránu v sedle motocykla. Na druhej strane, prejazd Afganistanom bol taktiež horúcou témou, ale Iránu sa to nevyrovnalo.
Chce to hlavne odvahu
Nakoniec to bolo poriadne prekvapenie, že po prekonaní celej expedície Hodvábnou cestou, bol práve Irán krajinou, ktorá zanechala v cestovateľoch tie najkrajšie spomienky. Ťažko sa to vysvetľuje slovami, to skrátka musíte zažiť. Tie pocity, to chvenie v žalúdku, keď cestujete krajinou, o ktorej viete veľmi málo a v ktorej sa môže kedykoľvek čosi zomlieť. Preto má človek zmysly o čosi viac nastražené a nakoniec si všetko užije ešte intenzívnejšie.
Pred odjazdom doma každého samozrejme každý varoval. Rodina a priatelia ťažko znášajú odchod blízkeho na takúto expedíciu. Čím viac cestujete, tým menej veríte správam a aj vaši blízky to časom začnú chápať. Aspoň čiastočne. Každý z nás má pritom istú dávku strachu z neznámeho.
Na začiatku cesty v Istambule každý člen výpravy hádže strach za seba. Radosť zo začiatku čohosi nového je neskutočná. Hodvábna cesta je dlhá. Je nutné prežiť v sedle motocykla 56 dní a prejsť bezmála 13.000 kilometrov. To je slušný záber na kondičku, či už fyzickú alebo psychickú. Práve preto sa to volá dobrodružstvo. Človek čelí neznámemu a musí tomu čeliť sám.
Pod Kaukazom čakalo prekvapenie
Prvé veľké problémy prichádzajú v Gruzínsku. Vďaka záplavám je celá cesta po ktorej sa malo ísť zničená. Doslova ju zmietlo a zmiesilo s okolitou krajinou. Pri jazde popri rozvodnej rieke človek musí byť dobrým jazdcom aby neskončil so svojou motorkou priamo v prúde rieky. Takáto skúsenosť je doslova desivá, ale zároveň vzrušujúca a človeka posúva ďalej vďaka pocitu, že zvládne to, o čom si predtým myslel, že sa to nedá.
Každá cesta, bez ohľadu na to, či cestujete na motocykli alebo hoci čom inom, je aj o učení. Cestovateľ spoznáva a učí sa nové veci o krajine ktorou prechádza, o kultúre, o ľuďoch, spôsobe života... A potom si to všetko zrazu užíva ešte viac. No netreba zabudnúť na to, že všade kam prídete, zároveň reprezentujete aj vašu vlastnú krajinu.
Je zaujímavé pozorovať zmeny v krajinách, ktoré ste už v minulosti navštívili. Či už ide o praktické veci ako dostupnosť benzínu v odľahlých kútoch alebo veci ako dostupnosť internetu či možnosť pozerať takmer kdekoľvek na svete televíziu, aj na miestach kde pred pár rokmi nebola elektrina. Takmer všade sa už stretnete stým, že má človek smartphone a tak nejako sa už vytratilo čaro z fotografovania. Kedysi sa ľudia objektívu báli. Dnes je to už akési bežné všade na svete, keď chlapec prechádzajúci okolo na somárovi už skupine dobrodruhov nemáva, práve naopak sám vyťahuje mobil a jazdcov si fotí.
Drsná krása vysokých pohorí
Všetko sa mení s príchodom Himalájí. Cesta stúpa do nadmorskej výšky 4.600 metrov. Nedostatok kyslíka trápi jazdcov aj motocykle. To všetko sa spája s chladom, prudkými zmenami počasia a nepredvídateľným terénom. Hory sú pokryté snehom, údolia žiarivo zelené, skrátka čerešnička na vrchu torty zvanej Hodvábna cesta. 
Je to úplne iná skúsenosť akú mala skupina týždeň pred horským prejazdom. V Tadžikistane na ceste z mesta Dushanbe bolo nutné prejsť tunelom smrti Anzob. Je to natoľko odvážne dielo, že je s ním spojených len kopec problémov. Otvorený je od roku 2006 a rýchlo si získal zlú reputáciu. Často je zaliaty vodou, armatúra opadáva a veľké diery v ceste, ktoré mimochom uvidíte až keď do nich vletíte, sú pre motorkára extrémne nebezpečné. Tunel Anzob samozrejme nie je odvetraný ani osvetlený.
Stačí sa len zdvihnúť a ísť
Krásnou skúsenosťou však bola návšteva festivalu korenín a hodvábu v Bukhare, spanie v jurtách v Kyrgyzstane, Uzbekistanské údolia, návšteva Turphanu, druhého najnižšie položeného miesta planéty, prejazd púšťou Gobi a samozrejme Čína a jej pamiatky.
Zážitky a spomienky z tejto výpravy by vystačili aj na vydanie knižnej série. Takže na záver iba súhrn v skratke, aby sa každý nechal inšpirovať a vyrazil na svoju životnú cestu. 10 krajín, vyše 13.000 kilometrov, teploty od mínus 20 po plus 40 stupňov Celzia, z nadmorskej výšky mínus 154 metrov až po plus 4.665 metrov n.m. za 56 dní.
Ak máte záujem o zorganizovanie a absolvovanie podobnej cesty neváhajte kontaktovať info@globeriders.com